Preskočiť na obsah

1900: Afroamerické cesty k opere: Scott Joplin a Harry Lawrence Freeman

Napriek svojmu obrovskému talentu a vytvoreniu zásadných moderných žánrov akými boli blues, jazz a duchovná hudba, boli afroamerickí hudobníci minulých storočí boli nespravodlivo považovaní za „negramotných“. Ich hudobná gramotnosť sa rozvinula najmä vďaka vzdelávacím reformám prezidenta Abrahama Lincolna po občianskej vojne. Už v priebehu niekoľkých rokov sa objavili černošskí speváci, inštrumentalisti a skladatelia, ktorí ovládali formy európskej klasickej hudby. Antonín Dvořák veril, že afroamerická a indiánska hudba môže tvoriť národný základ americkej umeleckej hudby. Počas devätnásteho storočia prežívali Spojené štáty americké vášnivú lásku k francúzskej, talianskej a nemeckej opere. Dvaja prví afroamerickí skladatelia opier boli Scott Joplin a Harry Lawrence Freeman, pričom druhý dostal prezývku „čierny Wagner“. Scott Joplin sa preslávil svojimi elegantnými klavírnymi ragtimami ako Maple Leaf Rag a The Entertainer. Jeho opera Treemonisha spája európsku opernú štylistiku s afroamerickými ľudovými tradíciami, témami vzdelania a oslobodenia. Opera Voodoo od Harryho Lawrencea Freemana bola uvedená na Broadwayi v roku 1928 a vysielaná v rozhlase. Joplin aj Freeman významne prispeli k zrodu afroamerickej klasickej a divadelnej hudby v Spojených štátoch amerických.

Čítať ďalej

Hugues Panassié Joachimovi Berendtovi: kritik ako „umelec“. Estetické debaty, sebapropagácia a marketingové stratégie

Autor sa zaoberá vznikom jazzovej kritiky začiatkom 20. a 30. rokov vo Francúzsku, USA, Taliansku a Nemecku. Porovnáva také osobnosti ako Hugues Panassié, Charles Delaunay, Leonard Feather, Franco Fayenz a Joachim Berendt. Na ich príklade vyhodnocuje problematiku prvých reflexií o jazze na stránkach časopisov, hovorí o omyloch a hrubých chybách pri hodnotení štýlov (hot, straight, bebop), posudzovaní jazzu z pohľadu “bieleho” európskeho jazzu alebo rasových a gender predsudkov. V prípade spomenutých kritikov sa tiež prepájala ich aktivita ako producentov, organizátorov, managerov a u niektorých kritikov aj aktívnych hudobníkov, ktorá by v súčasnosti predstavovala konflikt záujmov, najmä ak súčasne písali sami o sebe a propagovali svoje vlastné managerske aktivity.

Čítať ďalej

Miles Davis – Od bebopu k hip hopu, Päťdesiate roky

Tonalita, ktorú začala v Európe spochybnovať druhá Viedenská škola Schönberga, Weberna a Berga, sa opäť silne upevňuje v americkej populárnej hudbe, zatiaľčo tonálne cítenie jazzu už aj s bebopovými prvkami (chromatizmy, bitonalita, sekundové súzvuky, rozpínanie foriem a štruktúr) sa ocitlo v kríze a nastupuje v 50. rokoch svoju vlastnú cestu; cestu, ktorá indikuje ďaľšie nové perspektívy do budúcnosti: odklon od piesňovej formy a od improvizácie na akordickom základe, ktoré uskutočňoval Cecil Taylor, príklon k výrazovým možnostiam, ktoré ponúka modalita, a rodiaci sa záujem o  prvky mnohonárodnostnej etnickej hudby. Nový hudobný jazyk je spojený s technologickými inováciami; zatialčo ku rádiu sa pridáva televízia a filmová produkcia rapídne napreduje ako celosvetový fenomén. Nahrávanie na magnetické pásky a zrod LP platne (teda disku s 33 otáčkami) zase rozširuje a modifikuje kreatívne vzťahy a snahy o konfrontácie v hudbe. Je to však práve hard-bopový prúd, ktorý Miles Davis intuitívne vycíti a šíri ešte predtým, než ho klavirista Horace Silver, bubeník Art Blakey, trubkár Clifford Brown a iní formálne nasmerovali na využívanie typicky afro-amerických tém.

Čítať ďalej